… lebo ešte sedem dní a potom spustím na zem dážď trvajúci štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme každú bytosť, ktorú som utvoril. Prvá kniha Mojžišova 7,4

Aj vám sa niekedy zdalo čakanie nekonečné? Ako dieťa som raz chcel posunúť ručičky na hodinách dopredu. Nedokázal som pochopiť, že tým sa moje čakanie neskráti.
Celé roky staval Noach koráb, ktorý mal zachrániť život jeho rodine. Dlhé desaťročia budoval loď, akú dovtedy nikto nepostavil, no jej konštruktérom bol samotný Stvoriteľ. Ľudia chodiaci okolo mali rôzne názory – jedni jeho výtvor obdivujú, iní sa mu vysmievajú.
Niektorí spočiatku berú jeho slová o konci sveta vážne, dokonca mu pomáhajú stavať. Nakoniec však zostane sám so svojimi troma synmi a zrazu prichádza deň, keď je konečne všetko hotové. Podľa Stvoriteľa o týždeň začnú vyčíňať živly a zničia všetko živé.
Noach v tom čase vpúšťa do korábu zvieratá, ktoré prišli samy. Akoby ich viedla neviditeľná ruka Stvoriteľa. Medzi poslednými do korábu vstúpuje aj jej staviteľ so svojou rodinou.
Vonku sa aj naďalej ľudia smejú z toho „starého blázna“ a zatiaľ osem ľudí vnútri lode čaká, kedy Hospodin splní svoje slovo. Veria, že čochvíľa príde skaza, ktorá dokáže pravdivosť toho, čomu venovali takmer celý svoj doterajší život. Veria, že Stvoriteľ splní, čo povedal. Nie sú však nadšení, pretože vonku je množstvo ľudí, ktorých majú napriek všetkým posmeškom stále radi. Všetci, čo sú vonku, zomrú.

Bože, občas som nervózny, lebo musím na niečo dlho čakať. Daruj mi takú trpezlivosť, akú mali ľudia v korábe. Ďakujem.