Napokon, bratia, upriamte svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné. Filipanom 4,8

V helenistickom svete bol list pomerne bežnou formou odovzdania posolstva, praktizovali to aj kresťanské obce. Výnimkou nebola ani obec vo Filipách, ktorej píše apoštol Pavol z väzenia, kam sa dostal kvôli svojej povesti o tom, komu uveril. Pavlovmu povzbudeniu na premýšľanie nad všetkým pravdivým, čestným, spravodlivým a čistým celkom rozumieme. Ide predsa o správne veci, ktorým máme pri všetkých tých ostatných témach, ktoré sa nám denne preháňajú hlavou, venovať podstatný diel našej pozornosti. V tom istom verši nás však môžu zaraziť najmä posledné slová. Nepodporujú totiž premýšľanie nad tým, čo je dobré a cnostné, ale nad tým, čo má takú povesť a čo sa za také všeobecne považuje. A v tom je veľký rozdiel.
Možno chcel Pavol po slovách o očakávaní Pánovho blízkeho príchodu v predchádzajúcich veršoch teraz podotknúť, že ani s pohľadom upretým do budúcnosti nemáme strácať záujem o súčasné veci, vrátane všeobecne uznávaných etických noriem typických pre každú dobu. Na ich utváraní sa totiž máme aktívne spolupodieľať. Pretože práve vtedy sme naozajstnou soľou a svetlom sveta.

Pane, uč nás premýšľať aj nad tým, čo zámerne alebo omylom prehliadame a kde náš vplyv môže priniesť Tvoj pokoj a Tvoje svetlo.

Martin Pavlík