Veľkňazi a celá veľrada hľadali falošné svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli usmrtiť. Peter ho z diaľky sledoval až na nádvorie veľkňaza. Vošiel dnu a sadol si k sluhom, aby videl, ako sa to skončí.

Mat 26,58.59

Krista mala vypočúvať veľrada. Kňazom šlo o dvojaké obvinenie. Ak ho označia za rúhača, odsúdi ho ľud. Ak dokážu, že pripravoval povstanie, odsúdia ho aj Rimania.

Keď sa veľrada zišla v súdnej sieni, zavládlo napätie. Z celého davu bol pokojný a vážny len Ježiš. Trpezlivo počúval rozporné svedectvá. Mlčal. Ježišovo správanie bolo pravým opakom toho, ako si počínali jeho žalobci. Prehovoril až na Kaifášovu výzvu: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ Odvetil: „Ja som. Uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“ Je čas mlčať a čas hovoriť. Ježiš jasne potvrdil svoju podstatu i poslanie. Veľkňaz sa zachvel pred jeho prenikavým pohľadom. Zdalo sa mu, že sám stojí pred večným Sudcom. Do smrti nezabudol na tento výraz očí Božieho Syna.

Potupa, urážky a znevažovanie spôsobovali Ježišovi nesmiernu bolesť. V tej chvíli bol v najväčšom pokušení prejaviť svoju božskú moc. Ježišovo srdce však zvieral väčší žiaľ. Najväčšiu bolesť mu nepôsobila nepriateľská ruka. Kým bol pri výsluchu terčom posmechu, zrádzal ho jeden z učeníkov. (TV 488–493; DA 698–708)

Mocný Bože, odpusť nám, že aj my Ti neraz svojím konaním a svojimi slovami spôsobujeme bolesť.