Ľud sa hádal s Mojžišom. Dohovárali mu:„Kiežby sme boli už vtedy pomreli, keď zahynuli naši bratia pred Hospodinom! Prečo ste nás len vyviedli z Egypta a doviedli na toto nevľúdne miesto, kde sa nedá pestovať obilie ani figy, ani vinič, ani granátové jablká; ba nie je tu ani pitná voda?“

4Moj 20,3–5

Prameň pitnej vody prvýkrát vyrazil zo skaly na Hórebe, keď ju Mojžiš uderil. Božia milosť sa im potom celou cestou zázračne starala o vodu, kedykoľvek ju potrebovali.

Keď Izraelci prišli do Kádeša, už smeli zahliadnuť kopce Kanaánu. O niekoľko dní budú pri hraniciach zasľúbenej krajiny. Len čo sa však v tábore prejavil prvý náznak nedostatku vody, začali reptať.

Mojžiš a Áron, títo zostarnutí Boží muži dlho trpezlivo znášali odbojnú a svojvoľnú povahu Izraelcov. Teraz však čaša Mojžišovej trpezlivosti pretiekla. Namiesto toho, aby skalu oslovil, dvakrát ju udrel palicou.

Otázkou: „Či z tejto skaly mám vyviesť vodu?“ sa Mojžiš a Áron postavili na Božie miesto, ako keby zdroj moci bol v nich. Vyčerpaný Mojžiš pozabudol na svojho všemohúceho Pomocníka. Hospodinov okamžitý súd bol trpký a veľmi pokorujúci. Keď sa ľud dozvedel, že pre tento jediný hriech nesmú vojsť do Kanaánu, pochopil, že Boh neberie ohľad na postavenie hriešnika a vinu určite potresce.

Ľudia sa utešujú predstavou, že Boh je predsa príliš dobrý, aby hriešnikov potrestal. Z biblických dejín je však zrejmé, že Božia dobrota a láska nútia Boha, aby hriech potrestal ako zlo, ktoré ohrozuje pokoj a šťastie vesmíru. (PP 306–311; PP 411–420)

Láskavý Pane, si dobrý Boh, aj prísny Sudca. Vlož nám do srdca bázeň pred Tvojou veľkosťou.