Keď sa tamojší bratia o nás dopočuli, prišli nám v ústrety až k Appiovmu Fóru a k Trom krčmám. Keď ich Pavol uzrel, vzdával Bohu vďaky a nadobudol odvahu.

Sk 28,15

Pavol sa s ťažkým srdcom blížil k mestu, ktoré chcel už dávno navštíviť. Ako celkom inak si to všetko v duchu predstavoval! Ako tu má poviazaný väzeň zvestovať evanjelium?

Za necelé dva roky si evanjelium našlo cestu z väzňovho jednoduchého príbytku do cisárskych komnát. Niektorí členovia zvrhlej družiny ešte zvrhlejšieho cisára sa obrátili a stali sa Božími deťmi. Nestali sa kresťanmi tajne, ale verejne sa k nim prihlásili a za svoju vieru sa nehanbili.

Pavol neobrátil pozornosť cisárskeho dvora na evanjelium svojimi kázňami, ale svojimi putami. Práve ako väzeň lámal okovy hriechu. Pavlova trpezlivosť a radostná myseľ počas dlhého a nespravodlivého väznenia, jeho odvaha a viera boli ustavičným kázaním. Jeho duch, tak odlišný od ducha sveta, svedčil, že je obdarený nadpozemskou mocou. Taký vplyv mali apoštolove putá.

Pred ukončením svojho dvojročného väznenia mohol Pavol povedať: „Moje okovy sa stali známymi v Kristovi v celom Pretóriu a medzi všetkými ostatnými.“ Pavol bol síce spútaný ako zločinec, ale „Božie slovo nebolo spútané“. (2Tim 2,9) (SA 268.276–278; AA 447–466)

Všemohúci Bože, je úžasné vedieť, že Ty svoj cieľ dosiahneš, nech sú okolnosti akékoľvek.