A teraz, hľa, Duch ma núti ísť do Jeruzalema, hoci neviem, čo ma tam čaká. Viem len to, čo mi Duch Svätý v každom meste dosvedčuje, že ma čakajú putá a súženie.

Sk 20,22

Pavol so svojimi spoločníkmi sa so skľúčeným srdcom blížil k Jeruzalemu. Vedel, že tam nájde len málo priateľov a mnoho nepriateľov. Blížil sa k mestu, ktoré zavrhlo a ukrižovalo Božieho Syna. Rovnaká zaslepenosť a rovnaký hnev, aký kedysi horel v jeho srdci, rozpaľoval teraz srdcia celého národa a mieril proti nemu.

Niekoľko dní chodil do chrámu s ostatnými návštevníkmi zdanlivo nebadane. No keď sa zhováral s istým kňazom, niektorí Židia ho poznali. Zúrivo sa naňho vrhli a začali kričať. Davu sa zmocnil zúrivý hnev. Chceli ho zabiť.

Apoštol zostal pokojný a disciplinovaný. V duchu sa utiekal k Bohu. Vedel, že ho obklopujú nebeskí anjeli. Vedel, že jeho nepriatelia vo svojej šialenej zlobe nebudú váhať použiť čokoľvek, aby ho usmrtili.

Boh v tejto temnej hodine nezabudol na svojho služobníka. Chránil ho pred vražedným davom na chrámovom nádvorí, bol s ním pred veľradou a bdel nad ním vo väzení. Sám sa zjavil svojmu vernému svedkovi a vypočul jeho vrúcne modlitby. „V nasledujúcu noc stál pred ním Pán a hovoril: Buď pevný! Lebo ako si o mne svedčil v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme.“ (Sk 23,11) (SA 240–247; AA 399–413)

Pane Ježišu, ďakujeme, že si s nami v dobrom aj zlom a bdieš nad nami.