Kráľ povedal Danielovi: „Boh, ktorému ustavične slúžiš, ťa zachráni.“

Dan 6,17b

Tieto slová vyriekol médsky Dárius, miestodržiteľ v babylonskom kráľovstve, ktoré bolo súčasťou Médsko-Perzskej ríše. Boli adresované Danielovi po tom, ako ho hodili do jamy levov, pretože sa modlil k Bohu Stvoriteľovi. Je to známy príbeh. A predsa stojí za to zastaviť sa pri týchto Dáriových slovách.

Verše Daniel 1,1.2 opisujú víťazstvo Babylonskej ríše nad Jeruzalemom. Boží ľud bol porazený. V skutočnosti to bolo tak, že Boh vydal judského kráľa do rúk Nebukadnesara. (1,2) To však neznamenalo, že svoj ľud opustil. Dôkazom je Daniel a jeho traja priatelia.

Boh im pomohol, aby sa nemuseli poškvrniť pri kráľovskom stole. (1,9) Po desiatich dňoch bol tento Boží zásah jasne viditeľný. (1,15) Aj kráľ musel uznať, že ich múdrosť prevyšuje múdrosť všetkých jeho radcov. (1,20) Keď mali byť zahubení spolu s ostatnými kráľovými radcami, Boh ich zachránil od istej smrti. Mladí muži odmietli uctievať kohokoľvek okrem Boha nebies. V tom prípade ich čakala smrť v ohnivej peci. Boh ich nielen vyslobodil, ale dokonca pri nich v tejto ťažkej skúške stál. V štvrtej kapitole čítame, že Boh zachránil aj samotného kráľa Nebukadnesara zo zlej cesty. Keď Babylonská ríša ukončila svoje dejiny, Boh vyslobodil svoj ľud z babylonského zajatia. Potom prichádza príbeh o jame levov. Samotný miestodržiteľ si želá, aby Boh opäť zasiahol a vyslobodil Daniela z tejto jamy. Jeho prosba bola vypočutá.

Prvých šesť kapitol knihy Daniel ukazuje, že vernosť je odovzdanie sa Bohu bez ohľadu na to, či zasiahne podľa našich predstáv alebo nie. To, že Boh zachránil Daniela a jeho priateľov z mnohých ťažkých situácií, je povzbudením pre všetkých, ktorí sa pre svoju vieru ocitnú v podobných situáciách.