Lebo stvorenstvo túžobne očakáva zjavenie Božích synov. Stvorenstvo nebolo totiž podrobené pominuteľnosti z vlastnej vôle, ale skrze toho, ktorý ho podrobil. Trvá však nádej, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené z otroctva skazy do slobody a slávy Božích detí.

Rim 8,19–21

Dnešných ľudí ovláda strach a obavy z budúcnosti. Strácajú nádej, že bude lepšie. Apoštol Pavol to opisuje veľmi detailne. Celé stvorenstvo „vzdychá“ a čaká. Prečo „vzdychá“? Pretože bolo „podrobené pominuteľnosti“. Výraz „pominuteľnosť“ (márnosť) nám pripomína biblickú knihu Kazateľ, kde múdry Šalamún hovorí: „Márnosť márností, všetko je márnosť.‘‘ Márnosť ako bezúčelnosť a zbytočnosť; ako niečo, o čo sa snažíme alebo v čo dúfame a nemá to nádej na úspech. A to nie je veľmi optimistické. Ale Pavol tam vnáša optimizmus. Stále je nádej, že stvorenstvo bude vyslobodené zo zániku. Nie je to úžasné?

Žijeme vo svete, kde sa hovorí, že „všetci musíme raz odísť‘‘, teda zomrieť. Vo svete, kde sa vedú vojny a ľudstvo hovorí o zániku civilizácie. Vo svete, kde nádej zomiera ako posledná, ale teraz, ak ešte nezomrela, tak jej „život visí na vlásku“. Ale Boh nás prostredníctvom Pavla uisťuje, že nádej stále trvá.

Máme pocit, že náš život stratil zmysel? Že sa modlíme za svojich blízkych a „nič sa nedeje“? Že nám život akosi uniká pomedzi prsty? Vďaka Bohu máme nádej, že budeme vyslobodení z otroctva zániku, pominuteľnosti a beznádeje. Ďakujeme.