Je pre mňa potešením oznámiť znamenia a zázraky, ktoré so mnou urobil Najvyšší, Boh.

Dan 3,32

Tento verš tvorí úvod do štvrtej kapitoly. Nenapísal ho Daniel, ale babylonský kráľ Nebukadnesar. V druhej kapitole čítame, ako ho Boh oslovil, aby mu ukázal, kto je pánom dejín. Kráľ to uznal, ale vzápätí poprel. Uzurpuje si Božie práva a chce, aby ľudia uctievali jeho a jeho bohov. Keď Boh vyslobodil troch mladých mužov z ohnivej pece, kráľ dostal veľmi názornú lekciu (3. kap). Znovu uznal, že jediný Boh je Hospodin. V štvrtej kapitole čítame, že sa opäť nechal unášať svojou veľkosťou. Preto prichádza ďalšie Božie varovanie. Ktovie, koľké v poradí. Boh mu dáva ďalšiu šancu, ktorá trvá dvanásť mesiacov. (4,24) Kráľ je však nepoučiteľný. Aj keď vie, že jeho radcovia mu nedokážu pomôcť (2. kap), predsa ich opäť predvolá. Aj my sme niekedy takí nepoučiteľní. Teraz však chcem ukázať, aký je Pán Boh.

Príbeh Nebukadnesara jasne ukazuje úžasnú Božiu milosť, trpezlivosť a lásku. Boh ho oslovil prvýkrát, druhýkrát i tretíkrát s čakacou lehotou jeden rok. Teda šlo o podmienené posolstvo. Ak sa kráľ nenaučil, čo je pravda v čase mieru a pokoja, musel sa to naučiť v nepriazni. To, čo sa stalo, nebol trest, ale výchovná metóda. A opäť sa prejavila veľká Božia trpezlivosť. Táto skúška mala trvať len obmedzený čas.

Boh nás nezavrhne, ak sa hneď nepoučíme, ale dáva nám ďalšiu príležitosť. Preto sa nepýtajme, prečo Boh dovolil to či ono, ale čo nás chce vo svojej trpezlivosti naučiť a povedať nám.