Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymos, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu teda povedali: „Videli sme Pána!“ Ale on im odpovedal: „Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

Ján 20,24.25

Tomáš dostal dosť dôkazov, že Ježiš vstal. Bol urazený, keď pomyslel, že Majster sa zjavil všetkým učeníkom, len jemu nie. Nechcel uveriť na základe ich svedectva. Vrúcne miloval svojho Pána, ale dopustil, aby mu žiarlivosť a nevera ovládli srdce. Jedného večera sa Tomáš rozhodol prísť medzi nich. Zostala v ňom iskra nádeje, že by tie radostné správy mohli byť pravdivé. Pri večeri sa učeníci zhovárali o dôkazoch, ktoré im Kristus pripomenul z proroctiev. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom sa obrátil k Tomášovi s výzvou:

„Vlož sem prst a pozri si moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Srdce mu poskočilo radosťou a vrhol sa Ježišovi k nohám s vyznaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Ján 20,28)

Ježiš svojím postojom k Tomášovi poučil svojich nasledovníkov. Jeho príklad ukazuje, ako by sme mali zaobchádzať s tými, čo vo viere ochabli a zaoberajú sa pochybnosťami. Ježiš nezasypal Tomáša výčitkami ani sa s ním neprel. Pochybovačovi sa zjavil. Predstavme Ježiša ako ukrižovaného Spasiteľa v jeho láske a milosrdenstve, a z nejedných zdráhavých úst zaznie Tomášovo vyznanie: „Môj Pán a môj Boh!“ (TV 563.564; DA 806–808)

Pane Ježišu, aj ja chcem s Tomášom vyznať: „Ty si môj Pán a môj Boh!“