Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Matúš 17,1–3

Ach, tie chvíle na Vrchu premenenia! Tie chvíle, keď je Boh blízko, počujete Jeho hlas a vidíte Jeho slávu, všetko je tak, ako má byť a utrpenie sa zdá byť vzdialené. Ale to bolo včera. Včera som celkom jasne vedel, čo odo mňa Pán chce. Včera som mal z toho dokonca veľkú radosť. Včera som vedel, že Boh existuje. A nielen to, vedel som, že sa o mňa stará a miluje ma. Včera som si tým bol istý.
Ale to bolo včera. A dnes, dnes je všetko také, ako predtým. Opäť som dole na tej fádnej rovine, opäť medzi tými istými problémami. Ježiš je opäť obyčajný človek, ako som ho poznal doteraz. Prečo som mu nemohol postaviť stánok na Vrchu premenenia a zostať sa mu tam klaňať – navždy? Prečo mám dnes pocit, že sa mi to možno iba zdalo? Včera som videl Jeho slávu, počul hlas Jeho Otca z oblaku, videl som Mojžiša a Eliáša, videl som samé dôkazy. Čo z toho zostalo dnes? Zostal mi Ježiš. Nie síce s tvárou žiariacou nebeským svetlom, ale predsa Ježiš. Vždy pripravený zísť so mnou aj do „údolia“ všedného dňa, posilňovať ma svojou prítomnosťou a viesť moje kroky. Chce, aby sme aj dnes prežili niečo, na čo nezabudneme, že to bolo práve včera. Veď hovorí: „V príhodnom čase som ťa vypočul a v deň spásy som ti pomohol. Hľa, teraz je príhodný čas, hľa, teraz je deň spásy!“ (2. Korinťanom 6,2 )