Vstali a hnali ho von z mesta. Vyviedli ho až na kraj vrchu, na ktorom bolo postavené ich mesto, aby ho odtiaľ zhodili. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel. Lukáš 4,29.30

Sláva – je niečo, po čom túži množstvo ľudí. Chvíľu je to príjemné, keď počujete: „Hej, ja vás poznám z televízie.“ No stavať život na sláve je veľmi klamlivé.
Jedného dňa sa Ježiš objavil v synagóge, kde ho všetci poznali, lebo tu vyrástol a pracoval v otcovej dielni. Dnes mu dali do rúk zvitok proroka Izaiáša, prečítal slová hovoriace o Mesiášovi a potom dodal: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ (Luk 4,21) Všetci mu pritakali, lebo vedeli, že je jedným z nich. Aj to bol dôvod, prečo boli naplnení hrdosťou.
Potom však Ježiš spochybnil „židovskú výlučnosť“. Poukázal na minulosť na základe dvoch príkladov, keď bol pohan lepší než celý izraelský národ. V tom okamihu sa vytratili všetky sympatie. Zrazu mu šlo o život…
Aj my sa dostávame do situácií, keď by bolo vhodnejšie mlčať. Veď prečo by sme mali iným hovoriť, že ak nezmenia svoj život, skončia zle? Prečo varovať pred neverou, opilstvom a ďalšími nešvármi, ktoré dnes „väčšina“ aj tak považuje za normálne?
Keby Ježiš mlčal, mohol byť slávny aj v Nazarete. My máme na výber tiež. Môžeme byť otrokmi svojej túžby po sláve alebo sa môžeme rozhodnúť radšej robiť to, čo nám slávu síce neprinesie, ale budeme vďaka tomu radostnejší a spokojnejší.

Bože, nie som lepší než ostatní. Aj mne robí sláva dobre. Ne-chcem však stavať svoje šťastie na sláve, pretože je prchavá ako ranná rosa.