Mária vzala libru vzácnej voňavej masti z pravého nardu, natrela Ježišovi nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi. Tu jeden z jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: „Prečo nepredali túto masť za tristo denárov a nedali ich chudobným?“

Ján 12,3–5

Aký zvláštny prejav vzťahu k Ježišovi! Tristo denárov (jeden denár predstavoval priemernú dennú mzdu robotníka; Mat 20,2) bola obrovská suma peňazí. Možno by sme mohli súhlasiť s Judášom, že táto suma mohla slúžiť na pokrytie životných nákladov mnohých chudobných ľudí na dlhý čas. Jeho uvažovanie bolo logické. Navyše sa zdalo, že bol nielen dobrým hospodárom, ale mal aj hlboké sociálne cítenie.

Zaujímavé bolo, že Ježiš s ním nesúhlasil. Videl to inak. Zastal sa ženy a povedal: „Nechaj ju, urobila to na deň môjho pohrebu!“ (v. 7) Inými slovami: „Žena, neboj sa, vážim si, čo si urobila. Cítim tvoju úžasnú pokoru, oddanosť a lásku ku mne.“

Stalo sa vám niekedy, že ste urobili niečo pre Ježiša a jeho dielo, a napomenuli vás, že to nebolo rozumné? Mysleli ste si to niekedy sami o sebe? Či už to bola obeť času, peňazí, obrana slabších alebo čokoľvek iné? Možno sa nám zdá, že Božiemu dielu venujeme príliš veľa času a prostriedkov a výsledok nie je úmerný nákladom. Ježiš to však vidí inak. On si cení našu oddanosť a ochotu prispieť nejakým spôsobom na jeho dielo. A to aj vtedy, keď nám chýba pochopenie druhých. Pretože Ježiš to vidí inak.