Ale on im povedal: „Vy im dajte jesť!“ Opýtali sa ho:„Máme ísť nakúpiť chlieb za dvesto denárov a dať ľuďom jesť?“

Mar 6,37

Učeníkov obklopoval niekoľkotisícový dav. Ako mohli celý ten zástup nasýtiť? Veď ako sami odhadovali, nestačilo by im množstvo chleba za 200 denárov, čo bola niekoľkomesačná mzda robotníka. Výpočty a logika hovorili, že je to nemožné. „To od nás predsa nemôžeš žiadať, Pane.“ Nevedel azda Ježiš, že táto úloha je nad ľudské sily? Chcel ich zosmiešniť, ukázať im, že sú neschopní? Som si istý, že nie. Boli to jeho učeníci, jeho priatelia. Ich argument bol logický, ale nie pravdivý. Ich výpočty boli presné. Aj ich odhad. A predsa sa mýlili. Aj my sa mýlime, ak Ježiša podozrievame, že to povedal, aby dokázal neschopnosť učeníkov.

Opak je pravda. Ježiš to urobil preto, lebo ponúka človeku spoluprácu. A to z dvoch dôvodov. Po prvé, chcel učeníkom ukázať, aké majú možnosti, ak sa s ním spoja. Po druhé, pre radosť, ktorá pramení zo spolupráce s Ježišom. „Sám sebe robí dobre milosrdný človek.“ (Prís 11,17) „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.“ (Sk 20,35) Určite poznáte ten dobrý pocit, keď niekoho obdarujete. Niekedy sa nevieme dočkať, kedy darček odovzdáme. S akou radosťou si rozprávame zážitky z misijnej práce. A to len preto, že – ako ktosi povedal: „Prijímanie plní ruky, dávanie plní srdce.“

Boh nám pripravil príležitosti konať skutky, ktoré obohacujú nielen prijímateľov, ale aj darcov. „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky, ktoré nám Boh už vopred pripravil.“ (Ef 2,10) Nie je to úžasné?