Hospodin povedal Mojžišovi: „Vezmi Árona a jeho syna Eleazára a vyveď ich na vrch Hór. Vyzleč Árona z jeho rúcha a obleč doň jeho syna Eleazára, lebo Áron bude pripojený k svojmu ľudu, tam zomrie.“

4Moj 20,25.26

Nadišiel čas rozlúčky. Mojžiš spolu s Áronom a jeho synom pozvoľna kráčali na vrch. Každá spoločne strávená chvíľa im bola vzácnym okamžikom. Pri chvíľkach oddychu spomínali na minulosť a hovorili aj o budúcnosti. Obaja bratia už boli bielovlasí, stodvadsaťroční starci. Ich dlhý a rušný život poznamenali tie najtvrdšie skúšky no i najväčšie pocty, aké mohli ľudia získať. Kam len dohliadli, bola šíra púšť, krajina, ktorou prešli. Pod nimi na rovine táborili Izraelci, ktorým títo muži venovali najlepšie roky svojho života, o ktorých sa tak svedomito starali a pre ktorých priniesli také veľké obete. Kdesi za edómskym pohorím bola cesta do zasľúbenej krajiny. Požehnanie tejto zeme už Mojžiš a Áron neokúsia. V srdci však necítili nijaký vzdor a z úst im nevyšlo nijaké reptajúce slovo. Len pri spomienke na to, čo im zabránilo tešiť sa z dedičstva otcov, objavil sa im na tvári výraz smútku. Áronovo dielo pre Izraelcov sa skončilo. Hlboko skormútený Mojžiš vyzliekol Árona z jeho posvätného rúcha a obliekol doň jeho syna Eleázara.

Keď zomrel Áron, jeden z najslávnejších mužov, aký kedy na zemi žil, svedkami jeho smrti a pohrebu boli len dvaja z jeho najbližších príbuzných. A jeho opustený hrob na vrchu Hór zostal Izraelcom navždy utajený. (PP 316.317; PP 424–426)

Pane, nie je ľahké prijať a podriadiť sa Tvojim rozhodnutiam. Preto prosíme o pokorné srdce, aké mali Mojžiš a Áron.