Abrahám nazval toto miesto„Hospodin sa postará“.

1Moj 22,14

Myslím si, že rozsah a frekvencia mimoriadnych udalostí, ktoré sa okolo nás dejú, nám nedovolia, aby sme ich nesledovali.

Často sa však výnimočné veci dejú nielen v našom okolí, ale aj v nás. Nikto okrem nás samých o nich nemusí vedieť. Nehovoríme o nich, pretože to môže byť skľučujúce alebo veľmi dôverné. No ani tieto veci nemôžeme nevnímať.

A tak sa môže stať, že s otázkou „ako sa vyrovnať s tým, čo prežívam?“ zostaneme sami. Nechcem otvoriť knihu Jób a skončiť tým, že pre Jóbove utrpenie nemám vysvetlenie. Naopak, chcel by som, aby sme tomu porozumeli, aj keď na všetko nemáme odpovede.

Úvodný biblický text je z príbehu, keď mal Abrahám obetovať svojho syna Izáka. Prvé, čo čitateľovi napadne, je, že to bola absurdná Božia požiadavka. Veď Boh nemôže niečo také žiadať od človeka. Otec to predsa nemôže urobiť svojmu dieťaťu. Boh určite taký nie je. Ale ako čítame, bola to skúška. „Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma.“ (v. 1) Teda nie obeť, ale skúška. Nešlo o obeť, ale o Abrahámovu dôveru v Boha. A Abrahám obstál. Keď odchádzal od svojich sluhov, ktorí ho sprevádzali, povedal im: „Zostaňte tu s oslom. Ja pôjdem s chlapcom ta, pokloníme sa Bohu a vrátime sa k vám.“ (v. 5) „Baránka na spaľovanú obetu si obstará Boh.“ Boh Abraháma včas zastavil. Boh totiž hľadá vieru, nie smrť. A to je poučenie aj pre nás. Za kým ideme, keď sme úplne zúfalí?

Abrahám nazval toto miesto „Hospodin vidí“. To je vyvrcholenie príbehu. Boh vidí všetko, čo prežívame, všetko, čo nás ťaží. To, že Hospodin vidí, je pre človeka obrovským povzbudením.