Kto by prijal toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal. Lebo kto je medzi vami najmenší, ten je veľký.

Lukáš 9,48

V stredoveku ľudia obdivovali pustovníkov, ktorí sa zriekli spoločenského života a utiahli sa do samoty, aby mohli lepšie rozjímať o svojej viere.

Aj dnes máme „pustovníkov“, ktorí sa celý život venujú „teórii viery“. Dokážu hovoriť veľmi pútavo. Hovoríme si, že týmto velikánom viery nesiahame ani po členky.

Ježiš však obracia našu pozornosť od teórie k praxi.

Teória nie je zlá vec. Ak sa však nepremietne do nášho každodenného života, je zbytočná.

Susedia mojej mamy mali malé dievčatko, vekom mohlo byť maminou pravnučkou. Táto malá susedka ju prišla každý deň navštíviť. Niekedy si len vzala niečo dobré pod zub, inokedy jej chcela povedať, čo práve prežila. A tiež rada počúvala. Prečo navštevovala túto „starú pani“? Pretože sa u nej cítila „prijímaná“.

Rýdzosť mojej viery preverí to, ako sa správam k najslabším – deťom, bezdomovcom, zdravotne postihnutým, vdovám a starším ľuďom. Na to nepotrebujem poznať celú Bibliu ani mať doktorát z teológie. Stačí, ak si vezmem k srdcu radu zo Starej zmluvy: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou… Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ (Mt 22,37–39)

Viera funguje, ak stojí na Božej láske. Viera nám dáva silu, odvahu a túžbu prijímať tých, ktorí to potrebujú.

Odzrkadlí sa to na našich medziľudských vzťahoch.