Keď Pavol prišiel, obstúpili ho Židia, čo prišli z Jeruzalema, a vznášali proti nemu veľa ťažkých obvinení, no nevedeli ich dokázať. Pavol sa bránil: „Ničím som sa neprehrešil ani proti židovskému zákonu, ani proti chrámu, ani proti cisárovi.“

Sk 25,7.8

Félixa na poste miestodržiteľa vystriedal Festus. Festus postrehol, že v Pavlovom spore ide výlučne o židovské vieroučné otázky a že v obvineniach nie je nič, prečo by ho bolo treba trestať smrťou. Vedel si však predstaviť hnev, ktorý by vyvolal, keby Pavol nebol odsúdený. Keďže

„Festus sa chcel zavďačiť Židom“ (Sk 25,9), spýtal sa Pavla, či je ochotný ísť do Jeruzalema a tam byť vypočúvaný pred veľradou.

Pavol vedel, že od ľudu, ktorý svojimi zločinmi privolal na seba Boží hnev, nemôže očakávať spravodlivosť. Vedel, že ako prorok Eliáš aj on bude bezpečnejší medzi pohanmi než medzi tými, čo zavrhli nebeské svetlo. Bol unavený dlhým sporom a ťažko znášal väznenie. Preto sa rozhodol použiť svoje právo rímskeho občana a odvolať sa na cisára.

Na miestodržiteľovu otázku odpovedal: „Stojím pred cisárovou tribúnou a tu ma treba súdiť. Židom som nijako neukrivdil, ako vieš veľmi dobre aj sám. Ak som teda vinný a spáchal som niečo také, za čo si zasluhujem smrť, nezdráham sa zomrieť. Ale ak nieto nič pravdy na tom, čo títo na mňa žalujú, nikto ma im nemôže vydať. Odvolávam sa k cisárovi.“ (Sk 25,10.11) (SA 256.257; AA 428–431)

Pane, naše srdce je ľstivé a plné nevraživosti. Pomôž nám zaujať správny postoj, keď čelíme ľudskej zlobe.