Soľ je dobrá. Ale ak aj soľ stratí chuť, čo jej dodá slanosť? Nehodí sa ani do zeme, ani do hnoja, a preto ju vyhodia von. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!

Lukáš 14,34.35

Poznám ľudí, ktorí považujú kresťanstvo za svoju osobnú vec. Skryjú sa niekde, kde ich nikto nevyrušuje, teoretizujú a rozjímajú o biblických textoch. Ak sa niekedy dostanú medzi ľudí, zväčša kritizujú svojich blížnych.

Ježiš prirovnáva svojich nasledovníkov k soli. Keď som si tento text prečítal prvýkrát, nechápal som, ako sa soľ môže pokaziť. Potom som šiel s priateľom na chatu. Celý deň sme zbierali huby. Večer sme si chceli na oleji opiecť rýdziky. Nič z toho nebolo. Ktosi nechal otvorenú nádobu so soľou, zvlhla a nedalo sa ňou soliť.

Soľ je dobrá, ak sa používa na to, na čo je určená. Pridám ju do jedla, ktoré by bez nej nechutilo. Musím jej použiť tak akurát – ani málo, ani veľa. Ak soľ používam správne a v primeranom množstve, je dobrá.

Zaujímavé je, že menšiu škodu narobí menšie množstvo soli, ako keď jej je príliš veľa. Nesolené potraviny sa dajú osoliť, no tie presolené sa zväčša napraviť nedajú.

V rozprávke Soľ nad zlato sa kráľ presvedčí, aký je život bez soli. Kresťania majú byť soľou sveta. Majú „osoliť“ spoločnosť nielen svojimi slovami, ale aj spôsobom života. Ježiš nás učí slúžiť tým, ktorí to potrebujú. Učí nás žiť medzi ľuďmi praktické kresťanstvo. To im o Stvoriteľovi povie oveľa viac ako najlepšie kázanie. Preto Ježiš chce mať na zemi svojich učeníkov a svoju cirkev.