„Poďte, vyjasnime si to!“ hovorí Hospodin. „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú sťa sneh, a keby boli červené ako purpur, budú ako vlna.“

Iz 1,18

Povzbudenie v tomto verši nie je vôbec ukryté. Boh je ochotný odpustiť nám hriechy. Dokonca ich vymazať tak, aby po nich nezostala ani stopa. Je to od Boha úžasná ponuka. Ale tejto ponuke niečo predchádza. „Poďte, vyjasnime si to!“ „Porozprávajme sa o tom“, prekladá Jeruzalemská Biblia. Nie je to úžasné? Boh je ochotný vnímať nás ako partnerov, hoci my nemôžeme byť jeho partnermi, pretože on je Stvoriteľ a my sme stvorenie. A predsa nás pozýva k okrúhlemu stolu, považuje nás za slobodné bytosti, za niekoho, kto s ním môže hovoriť ako rovný s rovným. Nie je to povzbudzujúce? Nie je to úžasná prednosť? Nevedie nás to skôr k pokore, k uvedomeniu si závislosti od Boha a jeho milosti? Boh hovorí: „Vyjasnime si to. Porozprávajme sa o tom. Prediskutujme to.“ Môže byť k nám otvorenejší a priateľskejší? Zrejme ani nie.

Vyznajme svoje chyby a hriechy Pánovi. Povedzme mu v modlitbe aj o svojich plánoch. A toto skryté povzbudenie sa zmení na jasné a radostné zasľúbenie: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú sťa sneh, a keby boli červené ako purpur, budú ako vlna.“

Pane, ďakujeme ti za to. Uvedomujeme si, že máme byť za čo vďační. Takýto vzťah medzi Stvoriteľom a stvorením je naozaj unikátny.