Keď Ježiš prišiel do Petrovho domu, videl jeho svokru ležať v horúčke.

Mat 8,14

V tomto prípade nikto neprichádza za Ježišom, nikto ho neupozorňuje, nikto ho neprosí. Dokonca ani jeho učeník Peter sa neprihovára za svoju svokru. Možno nestačil nič povedať. Možno ani nestačil zaregistrovať chorobu svojej svokry. Možno nechcel Ježiša obťažovať…

Ak predchádzajúci dvaja muži – malomocný a stotník – prejavili svoju vieru a nejakým spôsobom naznačili, že potrebujú uzdravenie, v tomto prípade Matúš ukazuje, že Ježiš môže pomôcť aj tam, kde človek neprejavuje vieru slovami, ba dokonca nič nepovie a o nič neprosí. Ježiš vstúpil dnu a videl. Sám si to všimol. Zaujímal sa o ľudí okolo seba. Sám aktívne vyhľadával ľudí v núdzi. Určite mohol počkať, kým ho oslovia, požiadajú alebo aspoň prejavia záujem. Nič také sa však nestalo. Jediné, čo bolo zjavné, bola potreba. Práve preto sa niečo stalo. „Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Vstala a obsluhovala ho.“ (v. 15)

Prosíme vždy? Uvedomujeme si, že môžeme prosiť a že by to bolo dobré? Máme vždy odvahu? Je úžasné, že Boh nás niekedy predbehne a naplní našu potrebu.