Tu istý muž menom Jozef, člen veľrady, dobrý a spravodlivý muž z judského mesta Arimatie, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani konaním a očakával Božie kráľovstvo…

Lukáš 23,50.51

Väčšina tých, ktorí sledovali popravu troch zločincov, sa vrátila k svojim každodenným povinnostiam. Na golgotskom kríži zostalo visieť Ježišovo telo. Dvaja lotri ešte vzdorovali smrti. Bolo však jasné, že zomrú skôr, ako zapadne slnko a začne sobota.

Nevieme, kam odišlo jedenásť apoštolov. Pravdepodobne sa už skrývali niekde „za zavretými dverami“ (Jn 20,19), kde ich Ježiš našiel v nedeľu po svojom zmŕtvychvstaní. Od strachu úplne zabudli na svojho Majstra a jeho telo na kríži.

Niekto však nezabudol. Na naše prekvapenie bol tento muž členom veľrady, ktorá schválila Ježišovu smrť. On s tým však nesúhlasil. Jozef z Arimatie mal k Ježišovi veľmi blízky vzťah. Urobil niečo, čo si vyžadovalo veľkú odvahu: „Prišiel k Pilátovi a vyžiadal si Ježišovo telo. Keď ho sňal, zavinul ho do plátna, uložil do hrobu vytesaného v skale, v ktorom ešte nikto nikdy neležal.“ (Lk 23,52.53)

Dlho som si myslel, že všetci farizeji a zákonníci boli rovnakí. Jedného dňa som si všimol, ako odhodlane Ježiš bojuje nie s nimi, ale za nich. Vedel, že mnohí z nich sú vzácni ľudia – ako napríklad tento Jozef alebo Nikodém. Ako dieťa som si vďaka školskému učivu myslel, že všetci Nemci sú fašisti. Príbeh Jozefa z Arimatie ma učí nehádzať všetkých ľudí do jedného vreca. Mnohým by som tým veľmi ukrivdil. A to by som nerád.