Vy sa teda modlite takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach…

Mat 6,9

Ako sme včera povedali, všetci sme Božie deti, všetci sme si rovní, ale niektorí sa cítia byť „rovnejší“. V priebehu dejín existovali rôzne systémy spoločenského zriadenia, napríklad patriarchát, kde vládli muži, alebo matriarchát, kde mali prvé a posledné slovo ženy. História si pamätá niektorých mužov, ktorí chceli ovládnuť svet, pretože si mysleli, že svetu má vládnuť rasa, ku ktorej patria.

Ale nechoďme len do histórie. Problémy vo vzťahoch často vznikajú neochotou podriadiť sa inej autorite ako sebe samému. Dnes sa hovorí, že je doba neakceptovania autorít v spoločnosti. Nie preto, že by niekto iný nemohol byť autoritou, ale preto, že „ja“ musím byť vyššou autoritou. O pomeroch v rodine sa ironicky hovorí, že existuje nejaký „krk, ktorý krúti hlavou“, že niekto je „pod papučou“, že niekto musí mať vždy „posledné slovo“. Často trváme na maličkostiach nie preto, že sú dôležité, ale preto, že my sme dôležití.

Ježiš nás učí modliť sa „Otče náš“. Nie sme najvyššie autority. Naopak, všetci sme podriadení vyššej autorite – autorite Otca, jeho starostlivosti, opatere a prítomnosti. Čo z toho vyplýva? Že sme si všetci rovní. Nie v zmysle nejakého pracovného pomeru, kde jeden je vedúci a ostatní sú podriadení, ale v zmysle rovnosti ľudských bytostí. Všetci sme deťmi jedného Otca. Nie je to povzbudzujúce? Pred naším nebeským Otcom nezáleží na našom profesijnom či spoločenskom postavení, ani na našom vzdelaní, bohatstve či schopnostiach. Všetci sme deťmi jedného nebeského Otca.