Ako Ježiš šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ Ján 9,1–3

V príbehu vystupuje slepec, ktorému Ježiš vracia zrak, ale na konci sa ukazuje, že to nie on bol slepý. Keď sa Ježiša pýta, kto je Syn človeka, aby v neho uveril, Ježiš mu hovorí: „Už si ho videl.“ Je pravda, že sa už stretli, ale vtedy ešte nevidel. Nie očami. Ale videl srdcom a spoznal, že Ježiš je Mesiáš.
Naproti tomu tu máme farizejov, ktorí nielenže nie sú fyzicky slepí, ale aj duchovne by sme od nich očakávali, že budú vidieť najlepšie, – veď boli najvyššími duchovnými autoritami. A možno práve to bol ich problém. Mali svoj morálny kredit, na ktorý boli patrične hrdí. Mali svoj starostlivo vybudovaný myšlienkový systém, ktorého sa nedokázali zrieknuť.
Ten, kto nevidí nič, je pripravený nechať si Ježišom vrátiť zrak a pozrieť sa na veci tak, ako ich vidí on. Ale ten, kto veľa vecí vidí alebo si namýšľa, že vidí a veciam rozumie, ten, kto má svoj ustálený „svetonázor“, ten, kto vie, „ako to chodí“ alebo „ako to ten druhý myslel“, ten si tak ľahko nedá povedať ani od Pána Boha. Takýto človek uprednostní vlastnú predstavu pred svetlom pravdy, ktoré prináša Kristus a napokon si svoju predstavu tak zamiluje, že ju už nedokáže odlíšiť od reality. A vtedy je už naozaj slepý. Ten, kto vidí niečo iné než skutočnú realitu, je na tom horšie ako ten, kto nevidí nič. Nemysli si, že len tvoj pohľad na svet a okolie je ten najsprávnejší.
„Ježiš povedal: ,Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.‘ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: ,Sme azda aj my slepí?!‘ Ježiš im odpovedal: ,Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ‚Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva.‘“ (Ján 9,39–41)