Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch, kde boli sami. Tam sa pred nimi premenil: tvár sa mu zaskvela sťa slnko a rúcho mu zbelelo ako svetlo. A hľa, zjavil sa im Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.

Mat 17,1–3

Keby Mojžiš nebol svoj život poškvrnil hriechom pri Kádeši, kde Boha neoslávil, keď pod údermi zo skaly vytryskla voda, mohol vojsť do zasľúbenej krajiny a mohol byť prenesený do slávy bez toho, aby okúsil smrť. Nezostal však dlho v hrobe. Sám Boží Syn a anjeli zostúpili z neba, aby ho vzkriesili.

V Božom zaobchádzaní s Mojžišom sa dosiaľ najzreteľnejšie prejavila Božia láska a spravodlivosť, ktorá sa potom príkladne prejavila v Kristovej obeti. Tým, že Mojžiš nesmel vojsť do Kanaánu, Boh dal navždy najavo, že žiada bezvýhradnú poslušnosť. Boh síce nemohol vypočuť Mojžišovu prosbu, aby jeho služobník smel vojsť do dedičstva, no na svojho oddaného sluhu nezabudol a neopustil ho. Hospodin vedel, čo všetko Mojžiš vytrpel. Zaznamenal všetky skutky jeho vernej služby v priebehu dlhých rokov v rôznych bojoch a skúškach. Na vrchole Pizgy povolal Boh Mojžiša do dedičstva neskonale slávnejšieho, než bol pozemský Kanaán. Na vrchu premenenia bol Mojžiš s Eliášom, ktorý bol už tiež premenený. Nebeský Otec ich poslal k svojmu Synovi ako nositeľov svetla a slávy. Tak sa splnilo to, o čo pred stáročiami Mojžiš prosil. (PP 358; PP 479.480)

Pane Bože, ďakujeme, že nám dávaš oveľa viac, než prosíme.