Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb a keď vzdal vďaku, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás. Toto robte na moju pamiatku!“ Podobne po večeri vzal aj kalich a povedal: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku!“

1Kor 11,23–26

Kristus dospel na rozhranie dvoch bohoslužobných systémov: dvoch zmlúv a dvoch veľkých slávností. On, nepoškvrnený Boží Baránok, bol pripravený stať sa obeťou za hriech a tým ukončiť predobrazný ceremoniálny systém, ktorý štyritisíc rokov oznamoval jeho smrť. Keď so svojimi učeníkmi jedol veľkonočného baránka, ustanovil miesto toho úkon, ktorý mal zostať pripomienkou jeho veľkej obete. Táto národná slávnosť Židov sa mala navždy skončiť. Kristovo ustanovenie mali jeho nasledovníci zachovávať vo všetkých krajinách všetkých vekov.

Veľká noc bola ustanovená ako pripomienka vyslobodenia Izraela z Egypta. Boh prikázal, aby rodičia na otázku detí ohľadne zmyslu tohto ustanovenia im každoročne pripomínali túto udalosť. Všetci si mali na toto obdivuhodné vyslobodenie zachovať sviežu spomienku. Ustanovenie Večere Pánovej malo pripomínať ono veľké vyslobodenie, ktoré bolo ovocím Kristovej smrti. Táto pamiatka sa má sláviť dotiaľ, kým Kristus druhýkrát nepríde v moci a sláve. (TV 458; DA 652)

Veľký Bože, nechceme zabudnúť na to, čo si pre nás urobil, a že si nás vyslobodil z otroctva hriechu.