Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje. Filipanom 4,13

Môcť tak všetko… Kto z nás po tom nikdy netúžil? Či už ako malí vo svojich detských fantazijných predstavách, alebo o dosť serióznejšie, ale stále s rovnakou túžbou, neskôr v dospelosti. Tak či onak, v oboch prípadoch sme o tom pravdepodobne snívali bez hlbšieho premýšľania nad tým, čo takýmto želaním vlastne zamýšľame a ako by sme s jeho zázračným splnením naložili.
Apoštol Pavol v liste adresovanom kresťanom vo Filipách, prvej nám známej kresťanskej obci na európskej pôde, navyše dodáva: „Všetko môžem v Kristovi.“ Vedeli Filipania, čo tým Pavol myslel? A vieme to my?
Pochopiť tieto slová v závere Pavlovho listu nám pomôže slávny hymnus o Kristovi, pieseň v dvoch slohách, ktorá tomuto úryvku predchádza (Flp 2,6–11). Zaznievajú v nej slová o tom, že sa Kristus (hoci rovný Bohu) ponížil, stal sa jedným z ľudí, podstúpil smrť na kríži, ale Boh ho zo smrti pozdvihol a nadovšetko povýšil.
Aj ako väzeň ohrozený smrťou má Pavol nádej. „V Kristovi“ sa pred ním aj pred nami otvára nová perspektíva a nádej presahujúca pozemské bytie. S pohľadom upretým na Neho a s rozhodnutím žiť obetavý život pre druhých aj za cenu poníženia či dokonca „zmarenia seba samého“, môžeme naozaj všetko…

Pane, uč nás ísť vo vzťahu k druhým za hranice vlastného komfortu. Ďakujeme za uistenie, že v Tvojom mene môžeme dokázať to, čo by sme sami zo seba neboli schopní.

Martin Pavlík