Keď sa priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním.

Luk 19,41

Ježiš hľadí z vrchu na mesto Jeruzalem a chrám. Zástupy zmĺknu pri pohľade na túto nevšednú krásu. V jeho tvári však vidia tieň smútku. V očiach má slzy a telo sa mu chveje. Ježiš zdvihol svoju ruku smerom k mestu odsúdenému na zničenie a bolestným vzlykom zvolal: „Kiežby si aj ty aspoň v tento deň spoznalo, čo ti slúži k pokoju!“ (Luk 19,42)

Jeruzalem bol Spasiteľovým miláčikom a ako láskavý otec oplakáva svojho márnotratného syna, tak plakal Ježiš nad svojím obľúbeným mestom. Ako sa ťa mám zrieknuť? Ako mám hľadieť na tvoju záhubu?

Ježiš vedel, aký strašný súd stihne toto mesto. Videl vojskom obkľúčený Jeruzalem, jeho obyvateľov odsúdených na smrť hladom, matky, ktoré jedia mŕtve telá svojich detí i zápas rodičov a detí o posledný kúsok jedla. Videl, ako Židia tvrdošijne zavrhli jeho spásu. Hľadel na Golgotu, kde bude sám ukrižovaný a kde bude krížov ako stromov v lese. Videl zúbožených obyvateľov, videl zničené skvostné paláce, chrám v rozvalinách a z jeho múrov nezostal kameň na kameni.

Nádherné a hriešne mesto, ktoré kameňovalo prorokov a zavrhlo Božieho Syna, prežívalo posledné chvíle Božej milosti. (TV 397–399; DA 575–578)

Láskavý Pane, ďakujeme, že Ti nie sme ľahostajní a že Ti záleží na každom z nás.