Keď sa v jordánskej vode zastavia kňazi, ktorí nesú archu Pána, Hospodina celej zeme, voda Jordánu sa rozdelí a voda tečúca zhora sa postaví ako hrádza.

Joz 3,13.14

Boží ľud stál na hraniciach zasľúbenej krajiny. Potreboval už „len“ prejsť cez rieku Jordán. Jozua vyzval ľud, aby sa posvätil, lebo „zajtra vykoná Hospodin medzi vami predivné skutky“. (v. 5) Aké predivné skutky to boli? „Keď sa v jordánskej vode zastavia kňazi, ktorí nesú archu Pána, Hospodina celej zeme, voda Jordánu sa rozdelí…“ Tak sa aj stalo. Voda sa rozdelila a ľudia prešli na druhý breh. Kedy sa voda rozdelila? „Len čo spočinú chodidlá kňazov… vo vodách Jordánu…“ (SSV) Teda nie predtým, nie skôr, ako kňazi prejavili odvahu svojej viery. Kým ich nohy nevstúpili do vody, rieka sa nerozdelila.

Ak chceme prežívať skúsenosti s Bohom, musíme najprv „vstúpiť do vody“. Ak chceme vidieť, ako Boh vyrieši naše potreby, musíme najprv urobiť krok viery. Viem, je to riziko – ale len z určitého uhla pohľadu. Spoľahnúť sa na Boha totiž nie je riziko, naopak, je to oslobodenie od rizika akéhokoľvek iného riešenia. Trochu mi to pripomína známe podobenstvo, keď sa kresťan modlí, aby vyhral v lotérii. Po niekoľkých dňoch modlitieb počuje hlas: „Tak si aspoň kúp žreb.“

Nezabudnime na slová „len čo…“. Keď sa vierou chytíme Božej ruky, on nás nepustí a zažijeme úžasné veci.