Lebo kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.

Lukáš 14,27

Ježiš rozpráva ľuďom o nebeskom kráľovstve. Niektorí z jeho poslucháčov si myslia, že ak pôjdu v jeho šľapajach, čaká ich „prechádzka ružovou záhradou“. Ich Majster sa postará o jedlo, vylieči ich, vyrieši každý problém a splní každé ich želanie.

Realita kresťanského života je však iná. Prví kresťania čelili rôznym útokom. Často museli narýchlo opustiť svoje domovy, pretože im hrozila smrť. Putovali z miesta na miesto. Často zápasili s prekážkami, ktoré by nemali, keby neprijali Ježišovo pozvanie do nebeského kráľovstva.

V poslednom čase často počúvam argument, že kresťanstvo vymysleli ľudia, ktorí chceli týmto učením ovládnuť „masy“. Skúste si predstaviť, že by si v najbližších voľbách niektorá strana dala do svojho volebného programu to, že ak ju ľudia zvolia, budú musieť „niesť kríž“. Myslíte si, že by mala úspech?

Ježiš nerobí kampaň a nesľubuje svojim nasledovníkom, že im budú padať do úst pečené holuby. Otvorene hovorí, že život tých, ktorí pôjdu v jeho šľapajach, bude náročný a často dobrodružný.

Prezrádza aj niečo iné. Život každého z nás bude iný. Každý ponesie „svoj kríž“. Máme prijať, čo život prináša, a ísť ďalej. Pamätajme, že ťažší koniec nášho kríža nesie Ježiš, ktorý sa nechal pribiť na kríž. Tým nám zabezpečil odpustenie a večný život.