Boh, pred ktorým chodievali moji otcovia Abrahám a Izák, Boh, ktorý mi bol pastierom od mladosti až dodnes, a anjel, ktorý ma vykúpil zo všetkého zla, nech požehná týchto chlapcov.

1Moj 48,15.16

Jákob zhrešil a veľmi za to trpel. Mnohé roky útrap, lopoty a bolesti mu boli údelom odvtedy, čo musel utiecť z otcovho stanu. Stal sa tulákom bez domova, odlúčený od svojej matky, ktorú už živú nikdy neuvidel. Sedem rokov pracoval za tú, ktorú miloval, a nakoniec bol hanebne oklamaný. Dvadsať rokov strávil v namáhavej službe chamtivého a nenásytne ziskuchtivého príbuzného. Dožil sa bohatstva a videl dorastať svojich synov; no málo radosti zažil v svárlivej a rozdelenej domácnosti. Trápilo ho pohanenie jeho dcéry, následná pomsta jej bratov, Ráchelina smrť, Rúbenov hanebný čin, Júdov hriech a krutá zloba a závisť proti Jozefovi. Akého dlhého radu nešľachetností musel byť svedkom! Stále znovu musel vidieť, ako jeho synovia opakujú hriechy, ktorých sa dopustil sám. Nech však už bola skúška sebatrpkejšia, splnila svoje poslanie. Ťažké údery priniesli „ovocie pokoja a spravodlivosti“. (Heb 12,11)

Ochranou a oporou mu bol vždy Boh. Nesťažoval sa na minulé dni, plné úzkostí a starostí. Nespomínal prežité skúšky a utrpenia ako niečo, čo bolo „proti nemu“. Pripomínal si len milosť, lásku a Božie milosrdenstvo, ktoré ho sprevádzali po jeho dlhej životnej púti. Všetkým odpustil a miloval ich až do konca. (PP 170–172; PP 234–237)

Milostivý Bože, pomôž nám nežiť v minulosti a nespomínať len to zlé, ale vidieť hlavne Tvoje milosrdenstvo a vedenie.