Vzal so sebou Petra i dvoch Zebedejových synov a začal pociťovať zármutok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Veľmi smutná je moja duša, až na smrť. Zostaňte tu a bdejte so mnou.“

Mat 26,37.38

Po celý svoj pozemský život Ježiš chodil vo svetle Božej prítomnosti. Teraz sa však zdalo, akoby ho svetlo stálej Božej prítomnosti prestalo osvecovať. Túžil, aby túto noc strávili najbližší učeníci s ním na modlitbách.

Ešte pred nedávnom bol Ježiš ako mohutný céder, ktorý vzdoruje búrke protivenstiev. Ľstivé zámery, zlomyseľné a zákerné srdcia sa ho márne snažili zmiasť a premôcť. Teraz sa podobal trstine, ktorou lomcuje zúrivá búrka. Ospalí učeníci počuli Spasiteľove slová: „Otče môj, ak nie je možné, aby ma minul tento kalich a musím ho vypiť, nech sa stane tvoja vôľa!“

Ježiš teraz neprosil za svojich učeníkov, ale za seba, aby mohol zniesť pokušenie a duševnú trýzeň. Trikrát sa takto modlil. Trikrát sa jeho ľudská prirodzenosť zachvela pred poslednou, vrcholnou obeťou. Keď sa však zahľadí dopredu … vidí, ako budú musieť priestupníci Božieho zákona, ponechaní sami na seba, zahynúť… a rozhoduje sa. Zachráni človeka za každú cenu. Prijíma svoj krvavý krst, aby miliónom hynúcich umožnil získať večný život. (TV 480–484; DA 685–693)

Pane Ježišu, ďakujeme, že si sa rozhodol zachrániť nás. Ďakujeme za nádej.