Pri mojej prvej obrane nikto nebol pri mne, všetci ma opustili. Nech sa im to nezaráta. Pán však stál pri mne a posilňoval ma, aby skrze mňa bola dovŕšená zvesť a aby ju počuli všetky národy.

2Tim 4,16.17

Pavol sa ocitol znovu vo väzení. Niektorí priatelia ho opustili, iní odišli s posolstvom do rôznych zborov. „Jediný Lukáš je so mnou,“ napísal Pavol v liste Timotejovi. (2Tim

4,11) V tomto ťažkom čase Pavla potešovali časté návštevy Onezifora. Tento dobrosrdečný Efezan sa všemožne snažil uľahčiť Pavlovo bremeno. Obvinenie z ťažkého zločinu, ako aj všeobecná nenávisť voči kresťanom, nedávali apoštolovi takmer nijakú nádej na priaznivý výsledok súdu.

Pred Nerovým menom sa triasol svet. Milióny ľudí sa poslušne skláňali pred jeho príkazmi. Zostarnutý väzeň stál pred Nerom bez peňazí, bez priateľov a bez obhajcu. Jeho tvár svedčila o srdci, ktoré bolo zmierené s Bohom. V jeho prejave ani v tvári nebolo stopy strachu, smútku či skľúčenosti.

Pri pohľade na prítomných Pavol cítil v srdci nevýslovnú túžbu po ich záchrane. Strácal zo zreteľa prostredie i nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, a videl len Ježiša, ako sa pred Bohom prihovára za hriešnych ľudí.

Presvedčený o svojej nevine a vyzbrojený pravdou vyhlásil, že to, čomu zasvätil svoj život, je jediné, čo nepominie. Aj keby sám zahynul, evanjelium nezahynie. Boh žije a jeho pravda zvíťazí. (SA 294–297; AA 490–497)

Vládca neba i zeme, je veľmi oslobodzujúce žiť s vedomím, že náš život je v Tvojich rukách.