Toto hovorí Hospodin, Boh Izraela: „Ako na tieto dobré figy, tak chcem láskavo zhliadnuť na judských zajatcov, ktorých som poslal z tohto miesta do krajiny Chaldejcov. Dobrotivo upriem na nich svoj zrak a navrátim ich do tejto krajiny. Znova ich vybudujem, ale nezrúcam, zasadím ich, ale nevytrhám.“

Jer 24,5.6

Hovorí sa, že Božie cesty sú nevyspytateľné. Je pravda, že nie vždy im rozumieme. Obyvatelia Judska určite nepovažovali za dobrý nápad ísť do zajatia do Babylonu. A predsa ich tam Boh viedol. Vonkajší pozorovateľ, možno aj pozorovateľ žijúci niekoľko tisícročí po tejto udalosti, im to azda aj prial, pretože sa odvrátili od Boha. „Ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva.“

V úvodnom texte však čítame, že Boh tam posiela svoj ľud pre jeho dobro. Poznamenáva, že dobrotivo na nich uprie svoj zrak. Bol to teda trest? Alebo výchovná metóda? Keď rodič, ktorý to so svojimi potomkami myslí dobre, zvolí určitý spôsob výchovy, ktorý sa deťom nezdá dobrý, vieme, že to robí pre ich dobro. Rodičia to nerobia preto, aby svoje deti potrestali, ponížili alebo si na nich vyliali svoj hnev a frustráciu. Robia to preto, lebo im záleží na deťoch a na ich budúcom živote.

Možno nechápeme, ako a prečo nás Boh vedie tak, ako nás vedie. Možno to pre nás nie je ani príjemné. Nezabúdajme však, že Boh nám chce dobre. Pamätá na nás a nekoná svojvoľne. Dobrotivo na nás upiera svoj pohľad. Pane, ďakujeme za tento tvoj postoj k nám.