Sám sa vydal na jednodňovú cestu púšťou. Keď prišiel, sadol si pod kručinu a žiadal si smrť. Povedal: „Dosť už, Hospodin; vezmi si môj život, lebo nie som lepší než moji otcovia.“ … Tam vošiel do jaskyne, kde prenocoval. Tu ho oslovil Hospodin: „Čo tu robíš, Eliáš?“

1Kráľ 19,4.9

Eliáš oznámil kráľovi Achabovi, že nebude dážď ani rosa. Stalo sa tak, ako povedal. Na Boží pokyn nosili Eliášovi jedlo havrany, čo určite nie je bežná vec. Eliáš bol svedkom toho, ako Boh spôsobil, že vdove, ktorá mu dala svoj posledný chlieb, neubúdali olej a múka. Boh vypočul Eliáša a vrátil mŕtvemu chlapcovi život. Eliáš bol očitým svedkom obrovského Hospodinovho víťazstva nad Baalovými kňazmi, kde Hospodin jednoznačne potvrdil, že je Bohom Stvoriteľom a že niet iného. Hneď nato ho Boh vypočul a spustil sa dážď. Vo verši 46 čítame, že „Hospodinova ruka bola s Eliášom“.

Zažil niekto väčšiu skúsenosť s Bohom? Videl niekto z väčšej blízkosti Božie priznanie? Bol niekto svedkom takých zázrakov, aké vykonal Boh pred jeho očami? A predsa čítame, že Eliáš sa usadil najprv pod kríkom, potom v jaskyni a žiadal si smrť. Dôvodom bol strach z kráľovnej Jezábel. Akoby zabudol na všetko, čoho bol priamym účastníkom.

Nemôže sa to isté stať aj nám? Máme nádherné skúsenosti s Bohom, dôverujeme mu celým srdcom, a predsa sa nás zmocní zúfalstvo a beznádej. Presne ako Eliáša. A Boh nás oslovuje rovnako ako Eliáša. „Čo tu robíš? Ako môžeš upadnúť do zúfalstva, keď vieš, že som stále s tebou?“ Boh nás nechce nechať v jaskyni zúfalstva. Aj nám sa prihovára jemným, nežným, ale veľmi jasným hlasom: „Čo tu robíš? Beznádej nemá miesto v tvojom živote. Vstaň a choď ďalej.“