Zrazu vykríkli: „Čo ťa do nás, Boží Syn? Prišiel si nás sem mučiť pred určeným časom?“

Mat 8,29

V tomto prípade vidíme ďalší spôsob, ako ľudia pristupujú k svojmu problému a k Ježišovi. V úvodnom verši čítame o posadnutých, ktorí boli nebezpeční pre svoje okolie. Ľudia sa ich báli. Nevieme, do akej miery boli schopní vnímať svoju situáciu a z toho vyplývajúcu túžbu po uzdravení. Fakt je, že vnímali a rozpoznali Ježiša. („Čo ťa do nás, Boží Syn?“) Ale neprosili o záchranu a neprejavili záujem o pomoc. Naopak, žiadali, aby ich nechal na pokoji. Nesúhlasili s tým, aby boli uzdravení. Že to bol vlastne prejav „zlých duchov“ (v. 31), je v tejto chvíli iná vec.

Normálna reakcia by bola: „V poriadku, nemám s tým nič spoločné. Keď nechcete, nedá sa nič robiť.“ Ale predsa sa niečo stalo. Ježiš ich uzdravil. Nevolali o pomoc, naopak, dávali najavo svoj nesúhlas. Ale ich situácia a okolnosti kričali. Ježiš tieto okolnosti vnímal, preto zasiahol. Tým ukázal, že svojou mocou dokáže uzdraviť choroby, vyriešiť naše problémy, ovládať prírodné živly i premôcť nepriateľa spásy.

Čo vyplýva z celej ôsmej kapitoly? Ježiš nepotrebuje jasné upozornenia ani presne formulované prosby. Ježiš sa neurazí, keď ho zavoláme až keď si už sami nevieme rady, ako učeníci na lodi. Keď mu povieme, aby nezasahoval, aj tak zasiahne, keď usúdi, že si to okolnosti vyžadujú. Nevnucuje sa, ale vníma situáciu, vidí potrebu a pozná realitu. Záleží mu na nás. Preto koná.