„Hospodin však nech dovolí svojmu služobníkovi výnimku. Keď môj pán vstúpi do Rimmónovho chrámu, aby sa tam klaňal, a oprie sa o moju ruku, ukloním sa zároveň i ja v Rimmónovom chráme. Ak by som sa teda v Rimmónovom chráme poklonil, nech to Hospodin svojmu služobníkovi odpustí.“ Povedal mu: „Choď v pokoji.“

2Kráľ 5,18.19

Zvláštny, pre niekoho možno až nepochopiteľný súhlas Božieho muža Elizea s avizovaným Naamánovým konaním. Prosil Boha, aby mu odpustil, ak bude plniť svoju povinnosť voči kráľovi a bude ho sprevádzať do svätyne spomínaného božstva – aramejského boha búrky a vojny Rimmona. Ba dokonca aj to, keď sa spolu s kráľom pred ním pokloní. Prorok ho upokojil: „Choď v pokoji. Nemusíš sa pre to trápiť.“

Spomeňte si, ako apoštol Pavol vysvetľuje Korinťanom, že modly nie sú ničím. Keď niekto je mäso obetované modlám, nič sa nedeje. Samozrejme, pokiaľ to nie je proti svedomiu niekoho iného. (1Kor 8) Nepodobá sa to tomu, o čom hovorí úvodný verš?

Možno aj my riešime podobný problém. Je v poriadku mať doma televízor? Je proti Božej vôli pripraviť neveriacemu manželovi jedlo z nečistého mäsa? A čo tak vstúpiť do kostola inej cirkvi alebo náboženstva? Uvedené otázky už mnohí neriešia. Ale môžu sa objaviť iné, nové otázky.

„Modly“ nie sú ničím. Ide o náš postoj k nim. Ten z nich robí „modly“. Aj keď ich doma možno ani nemáme. Vďaka Bohu, že nás oslobodzuje od malicherného správania. Musím však zvážiť, či nezraňujem svedomie svojho brata alebo neposúvam hranice tam, kde ich Boh už nechce mať.