Nasledoval ho veľký zástup ľudu i žien, ktoré nad ním kvílili a oplakávali ho. Ježiš sa obrátil k ženám a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale radšej plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi…“

Luk 23,27.28

Zo súdnej siene na Golgotu sprevádzal Ježiša mohutný zástup. Na jeho krvácajúci chrbát položili kríž pôvodne pripravený pre Barabbáša. Od veľkonočnej večere nejedol ani nepil. V Getsemanskej záhrade prežíval nadľudský zápas. Vytrpel úzkosť zrady, videl, ako ho učeníci opustia a utečú. Odviedli ho k Annášovi, potom ku Kaifášovi a k Pilátovi. Od Piláta šiel k Herodesovi a znova k Pilátovi. Vytrpel jednu urážku za druhou, výsmech za výsmechom, dvakrát ho bičovali – celú noc znášal príkorie do krajnosti ľudských síl. Vydržal. Prehovoril len preto, aby oslávil Boha. Po celý čas potupného výsluchu zostal neoblomný a dôstojne pokojný. Keď naňho potom položili kríž, jeho ľudská prirodzenosť to nevydržala a padol.

V zástupe, ktorý šiel za Ježišom na popravisko, boli aj viaceré ženy. Pozorovali Ježiša. Žasli nad nenávisťou davu voči Kristovi; nad jeho utrpením im takmer puklo srdce. Tieto ženy prejavili svoj súcit nebojácne a bez ohľadu na rozzúrený dav i zlostné slová kňazov. Keď Ježiš vysilený pod krížom padal, nahlas plakali. To jediné upútalo Kristovu pozornosť. Ich účasť prebudila v jeho srdci súcit nad nimi. (TV 520.521; DA 741–743)

Drahý Spasiteľ, ďakujeme, že aj nám prejavuješ súcit. Prosíme, aby si aj nám vložil do srdca súcit s trpiacimi.