Ako si vážim tvoje myšlienky, Bože, aký nesmierny je ich počet.

Ž 139,17

Bývali sme v meste, cez ktoré počas prítomnosti sovietskych vojsk v našej krajine (1968 – 1991) často prechádzali obrnené transportéry a ťažká vojenská technika. Nebolo príjemné, keď v noci pod oknami hučali motory. Ale zvykli sme si na to. Človek si postupne zvykne na rôzne veci a časom ich prestane vnímať. A to je dobre, lebo inak by zbytočne trpel. Žiaľ, človek si zvykne aj na dobré veci. A to až do tej miery, že ich začne považovať za samozrejmosť, za niečo, čo sa deje automaticky. „Prebudí“ sa až vtedy, keď nastane zmena a dobré veci sa zredukujú alebo úplne stratia.

Na koľko dobrých vecí od Pána Boha sme si zvykli! Často ich považujeme za samozrejmosť, za niečo, čo nestojí za zmienku. Nie je to z našej strany úmyselné. Je to skôr neúmyselný zvyk, už nevnímaná jedinečnosť toho, čo sa stále opakuje. Autor tohto žalmu nás vytrháva z našej zotrvačnosti. „Vážim si tvoje myšlienky, Bože, je ich nesmierny počet.“ A je to pravda.

To, že človek ráno vstane zdravý do nového dňa, že má vlastnú rodinu a (alebo) zborovú rodinu, že má prácu, že môže ísť na dovolenku, že má čo jesť, že žije v slobodnej krajine, že má dostupnú zdravotnú starostlivosť, že má všetkého dostatok, dokonca viac ako potrebuje, že… Koľko takýchto „že“ by mohlo nasledovať! To všetko sú zázraky, ktoré Boh pre nás koná. Je ich tak veľa, že to človeka núti zamyslieť sa.

Pane, ďakujeme, že nám to pripomínaš. Vedie nás to k väčšej vďačnosti.