Keď faraón prepustil ľud, Boh ho neviedol cestou, ktorá vedie územím Filištíncov, hoci bola kratšia. Boh totiž povedal: „Keby ľud videl vojnu, mohol by svoj odchod oľutovať a vrátiť sa do Egypta.“ Preto ho Boh viedol okľukou cez púšť popri Trstinovom mori. Oblačný stĺp sa nevzdialil od ľudu vo dne ani ohnivý stĺp v noci.

2Moj 13,17.18.22.

Niekedy sa môže stať, že nás Boh vedie po ceste nášho života akousi „okľukou“. Môže nám to pripadať ako zbytočne dlhá cesta, pretože je jasné, že existuje aj iná – kratšia a možno aj pohodlnejšia cesta. A predsa je lepšie ísť touto cestou. Keď hodnotíme riešenie nejakej záležitosti, môžeme mať pocit, že Boh to mohol urobiť inak – rýchlejšie, jednoduchšie, priamočiarejšie atď. Ale neurobil to tak. Prečo? Pretože by to pre nás nebolo dobré. Niekedy vtipne poznamenáme: „Máme čas, pôjdeme skratkou.“ To, čo sa nám javí ako skratka, môže byť niekedy riskantnejšie, časovo náročnejšie a oveľa ťažšie.

Boh to vie. Záleží mu na nás. Preto nás niekedy nevedie kratšou cestou. Faktom však zostáva, že od nás nikdy neodchádza. Ak máme pocit, že dnes by sme mohli ísť nejakou životnou skratkou, nechajme sa viesť Bohom, ktorý nás vždy sprevádza, aj keď to možno považujeme za okľuku.