Jákob odpovedal: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.“ Ten sa ho spýtal: „Ako sa voláš?“ Odpovedal: „Jákob.“ Ten povedal: „Už sa nebudeš volať Jákob, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom i s ľuďmi a zvíťazil si.“

1Moj 32,27–29

Jákobov príbeh je dôkazom toho, že Boh nezavrhne tých, čo hriechu síce podľahli, no úprimne a kajúcne sa k Bohu vrátili. Boh poučil svojho služobníka, že len Božia moc a milosť mu môžu dať požehnanie, po ktorom túžil.

Podobne bude aj s tými, čo budú žiť v poslednom čase. Keď im bude zo všetkých strán hroziť nebezpečenstvo a zmocní sa ich zúfalstvo, môžu sa spoľahnúť len na zásluhy zmierujúcej obete Ježiša Krista. Sami nič nedokážu. Vo svojej žalostnej bezmocnosti a bezradnosti sa musíme bezvýhradne spoľahnúť len na zásluhy ukrižovaného Spasiteľa. Kto tak koná, nezahynie. Dlhý zoznam našich prestúpení pozná len Boh. Vypočuje naše prosby a odpustí nám naše neprávosti. Boh dal sľub a svoje slovo splní.

Jákob zvíťazil, lebo bol vytrvalý a odhodlaný. Jeho skúsenosť svedčí o moci vytrvalej modlitby. Najväčšie víťazstvá Kristovej cirkvi či jednotlivých kresťanov neboli výsledkom nadania či vzdelania, ani bohatstva a ľudskej priazne. Sú to víťazstvá dosiahnuté v rozhovore s Bohom, keď sa úprimná, zúfalo bojujúca viera chytá ruky Všemohúceho. (PP 144.145; PP 202.203)

Milostivý Pane, ďakujeme, že ak sa k Tebe vrátime a vyznáme Ti svoj hriech, prijmeš nás.