V minulých pokoleniach nechával ísť všetky národy svojimi cestami, no aj tak neprestával vydávať svedectvo o sebe. Dobre robil, keď vám z neba dával dážď a úrodné časy, a keď vás sýtil pokrmom a vaše srdcia radosťou.

Sk 14,16.17

Pavol a Barnabáš prišli na svojej misijnej ceste po Malej Ázii do mesta Lystra (dnešné Turecko). Uzdravili tam chorého človeka. Ľudia, ktorí to videli, ich chceli vyhlásiť za bohov. Pavol a Barnabáš im to však nedovolili. Presvedčili ich, že sú rovnakí smrteľníci ako oni. Vyzývali ich, aby sa obrátili k živému Bohu, ktorý všetko stvoril. „Tento Boh nie je nejaký nový Boh, ale Boh, ktorý bol s vami v minulosti, teda v čase, keď ste ho ako Boha nevnímali. On vám dal slobodu žiť životom, ktorý ste si zvolili. Predstavoval sa vám tým, že vám neustále konal dobro a dával vám všetko, čo ste potrebovali. O tomto Bohu vám teraz hovoríme,“ povedali Pavol a Barnabáš.

Čo je na tom také zvláštne a povzbudzujúce? Boh, Stvoriteľ, necháva človeka, aby žil svojím životom. To znamená, že ho neutláča; zároveň sa mu dáva poznať tým, že sa o neho stará. Prihovára sa mu a predstavuje sa mu ako ten, kto dáva dážď, úrodu, jedlo, radosť, pokoj… To všetko dáva aj tým, ktorí ho zatiaľ neprijali. Nie je to úžasné? Stará sa aj o človeka, ktorý „nie je jeho“, nehrozí mu „päsťou“, preventívne ho netrestá, aby ho už konečne prijal. Naopak, prejavuje svoju lásku, aby ľudia pochopili, že ich má rád a záleží mu na nich.

Pane, ďakujeme, že môžeme veriť v takého milujúceho nebeského Otca, ktorý je Otcom všetkých ľudí. Ďakujeme, že svoje dobré dary dávaš všetkým.