Naše putovanie z Kadéš-Barnéy až po prechod cez potok Zered trvalo tridsaťosem rokov, kým z tábora bojovníkov nevymrelo celé pokolenie, ako im prisahal Hospodin.

5Moj 2,14

Jedinými správami o živote Izraelcov na púšti sú záznamy o ich vzburách proti Hospodinovi. Svojou vzburou v Kádeši Izraelci dali najavo, že Boha zavrhujú; Boh teda dočasne zavrhol ich.

Putovanie púšťou nebolo len trestom kvôli tým, čo sa búrili a reptali, ale bolo aj tvrdým výcvikom nového pokolenia, ktorým sa pripravoval na vstup do zasľúbenej krajiny. Mojžiš o tom zaznamenal: „Ako človek vychováva syna, tak Hospodin, tvoj Boh, vychováva teba…, aby ťa pokoril a vyskúšal a poznal, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy alebo nie. Pokoroval ťa, dal ti hladovať, potom ťa sýtil mannou, ktorú si nepoznal a nepoznali ju ani tvoji otcovia, aby ťa poučil, že človek nežije len samým chlebom, ale všetkým, čo vychádza z Hospodinových úst.“ (5Moj 8,5.2.3)

V Kádeši zomrela Mária a tam ju aj pochovali. Od radostnej chvíle, ktorú prežili na brehoch Červeného mora, keď spevom a kolotancom oslavovali Hospodinovo víťazstvo, až po hroby na púšti, ktorými zakončili svoju celoživotnú púť – taký bol údel početného zástupu, čo vyšiel plný veľkých nádejí z Egypta. Hriech im odtrhol od úst kalich požehnania. Poučí sa z toho budúce pokolenie? (PP 302–305; PP 406–410)

Všemohúci Pane, aj keď si to nechceme pripustiť, sme ako Izraelci. Sme nepoučiteľní. Prosím, zmiluj sa nad nami.