Vzkriesenie – pre vysvetlenie tohto pojmu je dôležitá definícia smrti. Smrť je spánok. Smrť nie je úplné zničenie. Je to len stav prechodného bezvedomia, kým nenastane vzkriesenie. Písmo opätovne nazýva tento medzistav spánkom. Stará zmluva pri zmienke o smrti Dávida, Šalamúna a iných kráľov Izraela a Judska hovorí, že usnuli so svojimi otcami (1 Kráľ 2,10; 11,43; 14,20.31; 15,8; 2 Par 21,1; 26,23). Jób nazýva smrť spánkom (Jób 14,10-12), podobne Dávid (Ž 13,4), Jeremiáš (Jer 51,39.57) a Daniel (Dan 12,2).
Nová zmluva používa ten istý obraz. V zázname o Jairovej dcére, ktorá zomrela, Kristus povedal, že spí (Mat 9,24; Mar 5,39). Podobne sa vyjadril aj o mŕtvom Lazarovi (Ján 11,11-14). Matúš napísal, že po Kristovom vzkriesení „mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych“ (Mat 27,52). V zázname o umučení Štefana Lukáš napísal, „že usnul“ (Sk 7,60). Aj Pavel a Peter nazývali smrť spánkom (1 Kor 15,51.52; 1 Tes 4,13-17; 2 Pet 3,4).
Vzkriesenie je obnova života s plnosťou bytia a osobnosti po smrti. Keďže ľudia podliehajú smrti, musí byť vzkriesenie, ak majú okúsiť život za hrobom. Boží poslovia, v celej Starej i Novej zmluve, vyjadrovali nádej vzkriesenia (Jób 14,13-15; 19,25-29; Ž 49,16; 73,24; Iz 26,19; 1 Kor 15). Vzkriesenie spravodlivých mŕtvych pre nesmrteľný život úzko súvisí s Kristovým zmŕtvychvstaním, pretože zmŕtvychvstalý Kristus nakoniec vzkriesi mŕtvych (Ján 5,28.29). Kristus učil, že budú dve všeobecné vzkriesenia: „Vzkriesenie k životu“ pre spravodlivých a „vzkriesenie na odsúdenie“ pre nespravodlivých (Ján 5,28.29; Sk 24,15). Tieto dve vzkriesenia od seba delí tisícročie (Zj 20,4.5).
(kb)
