V dňoch 12. – 15. 2. 2026 sa podľa plánu uskutočnila prvá tohtoročná mládežnícka akcia. Projekt „Mládež na horách“ funguje už tretí rok a tentokrát sme museli navyšovať kapacitu. Prihlasovanie sme museli stopnúť už po 10 minútach, pretože sa okamžite prihlásilo 34 ľudí.
Keďže sme nechceli nikoho odmietnuť, museli sme vyriešiť, ako sa tam všetci dopravíme. Poprosili sme Slovenské združenie o zapožičanie ich osemmiestneho transportéra. Dva dni pred akciou som kontaktoval kolegu z KPP, aby som zistil, v akom stave je auto (keďže ho práve využívali na svojej akcii). Napísal mi zoznam závad, z ktorých najpálčivejšie bolo prehrievanie zadného kolesa a záhadné zvuky, ktoré odtiaľ vychádzali. Kontaktoval som hospodára Slovenského združenia, brata Majdiša, ktorý bol bez váhania ochotný dva večery po práci spoločnými silami riešiť opravu. Chcem mu za to aj touto cestou veľmi pekne poďakovať. Nakoniec sme zistili, že na aute bol úplne zapečený vodiaci kolík a museli sme rozpohybovať aj zatuhnutý brzdový piestik.
V štvrtok sme vyrazili tradične o 4:00 z Bratislavy, aby sme boli vo Flachau hneď, ako spustia vleky. Avšak na jednom z áut, ktoré išlo až z Košíc, sa pri zjazde z rakúskej diaľnice (asi 300 km od Bratislavy) uvoľnili a vypadli všetky skrutky držiace koleso. Brzdový kotúč aj s celou brzdovou súpravou spadol na vnútro disku. Pre mňa osobne to bol Boží zásah, ktorý mal tri šokujúce roviny:
- Že sa niečo také nestalo na diaľnici pri vysokej rýchlosti počas tých 700 km, ktoré auto vtedy najazdilo.
- Samotné koleso neodpadlo, hoci vypadlo všetkých šesť skrutiek (dodnes to nechápem, je to snáď aj proti zákonom fyziky).
- S kolesom bez skrutiek dokázali s autom zájsť ešte asi 10 metrov na benzínku – brzdový kotúč pri tom zvnútra vyryl ryhu do hliníkového disku.
Nakoniec sme teda lyžovali v Reiteralme v Schladmingu, aby sme to mali bližšie k posádke pokazeného auta. Po skvelej lyžovačke so sprievodom celodenného slnka sa v momente, keď sme nasadli do auta, spustil obrovský lejak. Následne sme sa presunuli do Innsbrucku do zboru. S miestnym kazateľom som bol dohodnutý, že sa môžeme ubytovať v bočných miestnostiach na zemi na spacákoch a karimatkách.
Na druhý deň ráno sme lyžovali na ľadovci Stubai Gletscher až vo výške 3 210 m n. m., opäť s krásnymi výhľadmi a nádhernou panorámou. Večer sme sa spoločne stretli v zbore, kde sme preberali biblickú tému o kompromisoch.
Sobotné dopoludnie sme strávili v zbore v Innsbrucku a zažili sme tak pobožnosť v nemeckom jazyku. Pre nás to bola celkom „bojovka“, pretože hoci takmer všetci mladí vedeli po anglicky, nemecky rozumeli len dvaja. Bolo náročné zachytiť, o čom presne je reč. Čo sa týka mojich pozorovaní, situácia v Innsbrucku bola veľmi podobná tej v našich zboroch na Slovensku: na sobotnú školu prišla len menšia časť ľudí. Napriek tomu, že je Innsbruck veľké mesto s množstvom študentov, v zbore neboli žiadni, čo sme rozoberali aj s miestnym kazateľom. V zbore boli zastúpení hlavne starší ľudia v dôchodkovom veku. Piesne a liturgia však boli navlas rovnaké ako u nás. Ľudia boli milí a ďakujeme im, že nás prichýlili.
Poobede sme sa prešli historickou časťou mesta a večer sme strávili spoločne pri jedle, slove, zdieľaní a spoločenských hrách.
V nedeľu ráno nás kazateľ pri rozlúčke pochválil, že sme boli „veľmi tichá skupina a bolo pre nich veľkým potešením nás tam mať“. A to mal kazateľ byt hneď vedľa našich priestorov. Týmto chcem pochváliť aj našich mladých, že vzorne reprezentovali meno našej cirkvi v zahraničí a boli slušní a disciplinovaní.
Potom sme opustili zbor a vydali sa na ďalší neďaleký ľadovec – Hintertuxer Gletscher 3 250 m n. V ten deň bola obrovská hmla a nevideli sme ani na krok. Ako sme však stúpali lanovkou na vrchol, postupne sa začalo vyjasňovať. Jeden z mladých to vystihol slovami: „Cítim sa ako vyvolený. Všade, kam prídeme, je pekne, a keď odídeme, začne pršať.“ Nakoniec bol aj tam nádherný slnečný deň s fantastickou lyžovačkou a hlavne nikomu sa opäť nič nestalo, aj keď jeden mládežník po skoku zlomil 1 lyžu. Po skončení sme cestovali do Bratislavy ešte asi 6 hodín a dorazili sme okolo polnoci.
Po ceste sa nám stala ešte jedna príhoda: keď sme v Rakúsku zastavili na parkovisku, jednému mládežníkovi vypadol z auta mobil. Uvedomil si to až po 20 km jazdy na diaľnici. Predstavte si, že keď sme sa tam vrátili, mobil tam stále bol.
Na záver by som chcel veľmi pekne poďakovať nášmu Bohu za úžasné zážitky, ktoré nám doprial. Som veľmi šťastný, že sa nikomu nič nestalo, či už na cestách alebo na svahoch. Pre organizátora je to vždy veľký stres a človek tŕpne, aby všetko dobre dopadlo. Som vďačný aj za hlboké rozhovory v neformálnom prostredí – v autách, na lanovkách či počas spoločných večerov. Nech je aj za toto oslávené a vyvýšené Božie meno.
Marek Majtán-Černák, vedúci Oddelenia mládeže CASD, SZ
