… nenecháš nažive nič, čo dýcha… znič ich ničiacou kliatbou…

5Moj 20,16.17

Tento verš nikto nepovažuje za povzbudenie. Ani ja. Ale kontext týchto slov je povzbudzujúci. Prečo Boh dovolil, dokonca vyzýval k takému konaniu?

Základným faktom je, že Boh je láska a túži po tom, aby boli všetci ľudia spasení. (1Tim 2,4) Chce, aby všetky národy počuli evanjelium. To bol dôvod, prečo si vyvolil izraelský národ. (1Moj 12,2) Dáva mu krajinu, ktorú majú obsadiť. Táto krajina nemôže byť niekde na okraji vtedajšieho civilizovaného sveta; musí byť „na očiach“ ostatným národom. (4Moj 34,2) Navyše Izraeliti majú byť odlišným, zvláštnym ľudom verným Bohu.

Boh dal cudzím národom čas milosti. (1Moj 15,16) Oni svoj postoj k Bohu nezmenili, preto mali postupne uvoľňovať svoje územie. (2Moj 23,27–33) Mojžiš im mal najprv ponúknuť mier. (5Moj 20,10–18) Ak túto ponuku neprijmú, mal proti nim bojovať. (4Moj 31,1.2.16.17) Ak neutečú, budú vyhubení. (3Moj 18,24.25) Týmto opatrením mala byť odstránená modloslužba a s ňou spojené nemorálne praktiky vrátane ľudských obetí. To všetko však malo nasledovať až po vyčerpaní mnohých príležitostí, ktoré tieto národy nevyužili.

Vyhubení však neboli všetci. Tí, čo unikli, zachránili si život. V 4Moj 31 čítame o vyhubení Midjánčanov, a v Sud 6,1 čítame: „Izraeliti páchali, čo sa nepáčilo Hospodinovi, a preto ich vydal na sedem rokov do moci Midjánčanom.“ A tak zisťujeme, že nešlo o celkovú fyzickú likvidáciu tohto národa. Vyhubení boli len tí, ktorí kládli aktívny odpor.

Stratil azda Boh trpezlivosť voči dlhodobo vzdorovitým národom, ktoré boli schopné zničiť vlastnú civilizáciu?