Erton C. Köhler, predseda Generálnej konferencie Cirkvi adventistov siedmeho dňa
Kalendár sa otočil, no krik sveta nezmizol. Zatiaľ čo pre niektorých žiarili farebné ohňostroje, milióny ľudí vstupovali do nového roka za dunenia delostrelectva, sirén a bômb. Vojny pokračujú na viacerých kontinentoch, humanitárne katastrofy sa prehlbujú, niektoré krajiny prežívajú vnútorné otrasy a miesta, ktoré kedysi poznali pokoj, dnes čelia bezprecedentnému násiliu. Veľmoci znovu potvrdzujú svoje arzenály na nukleárnej šachovnici. Vzťahy medzi nimi sú napäté a vojenské cvičenia narúšajú architektúru globálnej bezpečnosti. Všetky tieto skutočnosti potvrdzujú najaktuálnejšiu diagnózu: žijeme v období historicky vysokej miery ozbrojených konfliktov. Ak sa situácia nezlepší, čo potom?
Písmo na takýto scenár upozornilo už dávno. „Budete počuť o vojnách a chýroch o vojnách. Hľaďte, aby ste sa neľakali“ (Mt 24,6). Ježišovo slovo nie je naivné; je suverénne. Nepopiera realitu konfliktov, no vyzýva svoj ľud k zmysluplnému životu bez paniky. Preto, keď vstupujeme do roku 2026, nech je naším oporným bodom nie eufória z nového, ale istota večného. Bude lepšie? Áno – a naveky. „Podľa jeho prisľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť“ (2 Pt 3,13). Pre adventného kresťana nádej neignoruje poplachy; načúva však ešte hlasnejšej trúbe. „Očakávajúc blahoslavenú nádej a zjavenie slávy nášho veľkého Boha a Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2,13).
Biblický, prorocký hlas volá cirkev k odpovedi misiou, nie strachom. Rýchly anjel zvestuje večné evanjelium celému svetu – nečaká na stabilitu, aby ho hlásal (Zj 14,6). Tam, kde rastie neistota, posilňuje sa identita. Keď sa rozširuje násilie, rozširuje sa aj súcit. A keď sa geopolitika chveje, vernosť stojí pevne. „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa a zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21,28). Uprostred búrky zakotvuje naše srdcia Slovo: „Boh je naším útočišťom a silou, osvedčenou pomocou v súžení“ (Ž 46,2).
Naši priekopníci nás už naučili, ako vytrvať v časoch, aké prežívame dnes. „Blíži sa búrka, neúprosná vo svojej sile. Sme pripravení jej čeliť?“¹ Tí, ktorí sa pripravujú na nebo, nehromadia na zemi strach; usmerňujú svoje životy, čas aj zdroje k misii. Posilňujú kolená modlitbou, ruky službou a hlasy zvestovaním. Pestujú aj vďačné srdce, pretože vďačnosť živí odvahu. „Nemáme sa čoho báť do budúcnosti, iba ak by sme zabudli na to, ako nás Pán viedol a čo nás učil v našej minulosti.“² Tí, ktorí pamätajú na Božie mocné vedenie, kráčajú vpred s nadprirodzeným presvedčením.
Bude lepšie! Verme.
Keď vstupujeme do roku 2026, naše nohy stoja v realite a oči hľadia na večnosť. Nech každý dom začne rok v spoločenstve, nech každý veriaci obnoví svoju dôveru a nech každý zbor znovu potvrdí svoje povolanie. Ako hluk sveta silnie, zosilnime smelosť svojho svedectva. Ak sa mapy stávajú nestabilnými, upevnime svoje kroky v Slove. A pokračujme ďalej – zakotvení v Biblii, sústredení na misiu – bez ústupu. Až do vzácneho dňa, keď „Boh zotrie každú slzu z ich očí“ (Zj 21,4).
Šťastný nový rok.
Šťastné nové nebo.
Maranatha.
¹ Ellen G. White, Testimonies for the Church, zv. 8, s. 315.
² Ellen G. White, Life Sketches of Ellen G. White.
Preložené zo stránky:
https://adventistreview.org/church-life/our-voice/columnists-our-voice/new-year-new-heaven/
