Človek dal svojej žene meno Eva, pretože ona bola matkou všetkých živých.

1Moj 3,20

Posolstvo tohto verša časovo zapadá do doby po páde do hriechu. Čítame, že Adam dáva svojej žene meno. Keď Adam nazval ženu „muženou“ (2,23), ešte jej nedal meno. Je to len ženská koncovka slova muž a chce zdôrazniť ich spolupatričnosť. Stalo sa to ešte predtým, ako neposlúchli Boha a jedli zo stromu, z ktorého nemali.

Vráťme sa však k Adamovi, ktorý pomenoval svoju ženu. Podľa niektorých výkladov tým, že sa vyhlásil za jej pána, porušil Boží poriadok, ktorý ustanovil úplnú rovnosť medzi mužom a ženou. Bolo to v rozpore s tým, čo Boh zamýšľal. Ja som však presvedčený, že tu nejde o meno, ani o vyhlasovanie sa za pána, ale o radostné posolstvo plné nádeje. Tesne predtým čítame o prekliatí zeme, o bolesti, tŕní, bodliakoch, pote, námahe a napokon o smrti. „Prach si a do prachu sa vrátiš.“ A potom nastáva zlom a prichádza nádej.

Adam dáva svojej žene meno Eva, pretože sa stala matkou všetkých živých bytostí. Nehovorí o smrti, ale o živote. Práve tento zlom, keď sa hovorí o utrpení, prekliatí a smrti, a potom zrazu o živote a budúcnosti, je niečo, čo ukazuje, že hriech nie je to najhoršie. Neriešiteľným sa stáva vtedy, ak nenastúpime na cestu pokánia. A Eva sa vydala cestou pokánia, čím sa jej opäť otvoril výhľad do budúcnosti. Nestala sa matkou tých, ktorí sú určení na večnú smrť, ale matkou živých. Tých, ktorým je ponúknutý večný život. Za to patrí Bohu vďaka.