S Kristom som ukrižovaný. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.

Gal 2,20.21

Najrozšírenejším hriechom, ktorý nás oddeľuje od Boha, je sebectvo. Nemusíme ísť do pohanských krajín, aby sme prejavili túžbu všetko odovzdať Bohu v užitočnej nesebeckej službe. Toto by sme mali konať v rodinnom kruhu, v zbore, medzi tými, s ktorými sa stretávame. Pavel mohol povedať: „Denne zomieram.“ Práve toto každodenné zomieranie vlastného ja v nebadaných záležitostiach života nám pomáha k víťazstvu. V túžbe konať dobro iným by sme mali zabúdať na vlastné ja. V službe iným možno zažiť to radostné uspokojenie, vnútorný pokoj, ktorý je dostatočnou odmenou. Keď nás poháňa vyššia, vznešená túžba konať iným dobre, nájdeme pravé šťastie vo vernom spĺňaní tých mnohonásobných životných povinností.

Toto je viac než nejaká pozemská odmena, pretože každé verné, nesebecké splnenie povinností zaznamenávajú anjeli a zostane to ako životný záznam. V nebi nebude nikto myslieť na seba, ani vyhľadávať vlastné záľuby, ale všetci z čistej, úprimnej lásky budú mať na zreteli šťastie nebeských bytostí, s ktorými budú žiť. Ak sa chceme tešiť z nebeského spoločenstva na obnovenej zemi, musíme sa nebeskými zásadami riadiť už tu. (PS I. 147.148; 2T 129–133)

Láskavý Otec, nech aj dnes zomrie naše sebecké ja a nech sa to prejaví hlavne doma.