Tri dni putovali púšťou, ale vodu nenašli. Došli do Mary, no vodu z Mary nemohli piť, lebo bola horká. Preto sa volá Mara. Ľud reptal proti Mojžišovi:„Čo budeme piť?“

2Moj 15,22–24

Po troch dňoch cesty púšťou sa Izraelcom takmer minuli zásoby potravín. Nemohli nájsť ani vodu. Začali pochybovať a reptať. Dosiaľ netrpeli hladom, no obávali sa budúcnosti. Trápila ich predstava, že ich deti budú hladovať.

Boh sľúbil, že im bude Bohom a oni mu budú ľudom. Oni však pri každej prekážke malomyseľneli. Keby mu boli za všetko, čo pre nich urobil, neochvejne dôverovali, statočne by znášali každú nepohodu, nedostatok, ba aj skutočné utrpenie.

Boh chcel, aby sa naučili prekonávať prekážky a znášať aj nedostatok. Už zabudli na svoju trpkú porobu v Egypte. Zabudli aj na milosrdenstvo Božej moci, ktoré sa prejavilo pri ich vyslobodení z otroctva. Zabudli na to, ako boli ich deti zachránené, keď v Egypte zahynulo všetko prvorodené. Zabudli na prejav Božej moci pri Červenom mori. Zabudli aj na to, že po suchu prešli cez more, pričom nepriateľské vojská v snahe podobne prejsť morom sa utopili. Hovorili len o nepríjemnostiach a pýtali sa, kedy sa ich úmorná púť skončí.

Dejiny putovania Izraelcov po púšti sú napísané na naše poučenie. Boh chce, aby sa jeho ľud aj dnes pokorne zamýšľal nad skúškami dávneho Izraela a poučil z toho. (PP 211–212; PP 291–293)

Milosrdný Bože, podobne ako Izraelci, aj my zabúdame, repceme a sťažujeme sa. Prosím, odpusť nám.